Čierna hora (Durmitor, Bjelasica)

Kto chce navštíviť pohoria Čiernej hory a nechce sa mu pracne študovať po internete, najjednoduchší spôsob je ísť cez cestovku. Túto možnosť sme zvolili aj my.

Po dvadsiatich hodinách v autobuse (3 hodiny na Maďarsko-Srbských hraniciach a 2 hodiny dopravná nehoda kamióna) , sme dorazili do mestečka Kolašin. Útechou po náročnom cestovaní bola návšteva miestnej reštaurácie, kde sme ochutnali tradičné čiernohorské pokrmy a alkohol (pljeskavicu, rakiju a Nikšičko pivo- jediný pivovar v Čiernej hore).
Po noci strávenej na karimatke, nás ráno autobus vyviezol do sedla Trešnjvik vo výške 1 550 mnm, odkiaľ sme vyrazili na jedno dňový výlet na štvrtý najvyšší vrchol Kom Vasojevički s výškou 2 461 mnm nachádzajúceho sa v pohorí Komovi.
Úvod trasy viedol nenáročným lesným chodníkom, ktorým sme sa dostali na planinu Šťavna s množstvom salašov a rekreačnými chatami. Z planiny sme jasne videli výstupovú trasu na vrchol, ktorý sa týčil priamo pred nami. Celá trasa bola veľmi dobre značená. Chodník sa tiahol najskôr trávnatým, neskôr sutinovým a na záver najstrmším skalnatým terénom. Po troch hodinách výstupu sme stáli na vrchole s výhľadmi, ktoré stáli za to.
Po noci strávenej na zemi v miestnej krčme (silný dážď nás presvedčil za mierny poplatok sa dohodnúť s majiteľom) sme vyrazili na dvojdňový prechod pohorím Bjelasica. Miernym stúpaním sme vyšli na široký trávnatý hrebeň, pripomínajúci Poloniny, kde sme míňali množstvo salašov.
Okolo vrcholov Lumer a Klisura sme sa dostali na najvyšší bod prvého dňa Zekova Glava s vojenským vysielačom a kasárňami, kde nás zastihla silná búrka. Na naše veľké prekvapenie nás vojaci pozvali do ich objektu, aby sme tu prečkali, dokiaľ búrka neskončí. Zo svahov Zekovej Glavy bolo vidieť malebné jazero Pešice Jezero, kde sme si založili stanový tábor s prespaním.
Hneď ráno sme od jazera vystúpali na najvyšší vrch druhého dňa Crna Glava (2139 m n. m.), zároveň je to najvyšší vrch pohoria Bjelasica. Celodennú turistiku medzi potulujúcimi sa domácimi zvieratami (kone, ovce, prasatá) sme zakončili v mestečku Mojkovač, odkiaľ nás autobus previezol do kempu v Žabljaku.
Zo Žabljaku sme na ďalší deň vyrazili na štvordňový prechod pohoria Durmitor. Nejedná sa o klasický hrebeňový prechod, ide skôr o prechod po najvýznamnejších miestach tohto pohoria.
Prvý deň (Žabljak- Katun Lokvice) bol nenáročný s plynulým stúpaním ku táborisku v Lokvici, možnosť založenia si ohňa, ak si niekoľko kilometrov ponesiete drevo a načerpania si vody z neďalekej studničky.
Druhý deň (Lokvice- Malo Škrčko jezero) bol fyzicky a technicky náročný s niekoľkými lezeckými pasážami s výstupom na najvyšší vrchol Durmitoru Bobotok Kuk (2523 m n. m.). Náročnosť tohto výstupu ešte zvýšil dážď, ktorý sa spustil pri zostupe z Bobotovho Kuka. Zostup k jazeru viedol cez štvormetrový skalný komín, kde sme si museli pomôcť s ruksakmi (možno by bolo dobré mať so sebou lano).
Tretí deň (Malo Škrčko jezero- Katun Lokvice) hneď na úvod fyzicky náročnejší výstup s prevýšením 800 m na vrchol Planinica. Zostup z vrcholu sa podobal mesačnej krajine s množstvom kráterov a ostrých skál. Do táboriska v Lokvici sme si odskočili pozrieť ľadovú jaskyňu (Ledena Pečina).
Štvrtý záverečný deň (Katun Lokvice- Žabljak) bol už len zostup do kempu, stretnutie so zvyšnou skupinou, sprcha a presun cez Srbsko a Maďarsko naspäť na Slovensko: