Z Ašu do Novej Sedlice

Bolo to pred šiestimi rokmi (2009), keď sme išli Cestu hrdinov SNP z Dukly na Devín. Keď sme ju skončili, prvá naša myšlienka bola, čo uskutočníme nabudúce. Zhodli sme sa, že by to malo byť Československo.

Štvorica turistov sa vydala naprieč bývalým Československom
Kvarteto chlapov z Klubu slovenských turistov (KST) Manín z Považskej Teplej sa po potulkách Slovenskom i Európu rozhodlo opäť pre dlhší trip. Ten, naprieč Slovenskom, prešli pešo za dvadsaťtri dní. Po jeho absolvovaní sa rozhodli opäť pre niečo bláznivé, Česko – Slovenské.

Ťažké a niekoľkodňové trasy neboli pre Paľa Lenina Muchu, Dušana Tretiníka, Pavla Uriču a Petra Levka žiadnou novinkou. Medzi najzaujímavejšie patrili cesty cez pohorie Fagaráš (Veterné hory) v Rumunsku, absolvovanie pohorí Komovi, Bielasica a Durmitor v Čiernej hore. Ako extrémnu záťaž označili GR 20 na Korzike, liezli na Glossgrockner, Mont Blanc... Každý rok si dávali namáhavé a dlhšie trasy. Na akciách KST boli vždy minimálne traja členovia tejto štvorky, ktorá je zvyknutá na stokilometrové či viacdňové pochody.
PREJSŤ ČESKOSLOVENSKO
Kedy vznikla myšlienka na takúto akciu? - Bolo to asi pred šiestimi rokmi (2009), keď sme išli Cestu hrdinov SNP z Dukly na Devín. Keď sme ju skončili, prvá naša myšlienka bola, čo uskutočníme nabudúce. Zhodli sme sa, že by to malo byť Československo. Chceli sme ísť z najzápadnejšieho bodu Česka na najvýchodnejší bod Slovenska. V minulom roku sme sa dohodli, že po príprave a výbere trasy pôjdeme konečne tento rok. Najkratšia trasa je síce asi 1100 kilometrov, no my sme si povedali, že pôjdeme podľa zaujímavých bodov,- povedal Dušan Tretiník.
A tak trasa nabrala postupne konkrétne kontúry a bola naplánovaná od najzápadnejšieho bodu v Česku (ČR), cez najnižší bod (Hřensko), najvyšší bod (Snežka) a najvýchodnejší (obec Bukovec). Cesta mala skončiť na najvýchodnejšom bode Slovenska – Kremenci v Bukovských vrchoch. Napokon sa kvarteto rozhodlo pre jej úpravu, keď predposledný člen skončil a osamotený Pavol Lenin Mucha prechádzal osamotený na slovenskú stranu cez Kysuce.
PRÍPRAVA
Itinerár trasy plánovali približne päť mesiacov. Všetci pripomienkovali návrhy, ktoré padli do pľacu. Mapy sú podľa Dušana pre turistu, ktorý má na sebe iba niekoľko kilogramov batožiny, ťažká záležitosť, a preto si pripravili podrobný – písaný itinerár. – Zaznamenali sme každú odbočku, každú lipu na rázcestí, všetko sme si napísali. Čakala nás cesta aj neoznačenými chodníkmi, asfaltkami, zvážnicami. Museli sme trasu dokonale naštudovať. Povedali sme si, kedy budeme spať vonku, kedy budeme hľadať privát... ,- hovorí Pavol.
Štvorica sa taktiež musela „trafiť“ do termínu, v ktorom dostane dovolenku. Napokon sa po jej naplánovaní niekoľko mesiacov dopredu dohodla na dátume 10. júla až 10. augusta 2015. Všetci sa museli prispôsobiť, inak by museli skupinu dobiehať, čo by bolo asi nereálne, pretože denná taxa na deň bola približne päťdesiat kilometrov. Prevýšenia na trase sa pohybovali od 650 do 2300 metrov, každý turista si vie prepočítať, akú záťaž museli absolvovať.
Čiže čakalo ich denne asi štrnásť a pol hodiny chôdze, necelých šesť hodín spánku, bez regenerácie. Cesta bola dlhá 1306 kilometrov a mali ju prejsť za 28 dní. Bohužiaľ, nestalo sa tak, ale o tom až neskôr.
ZAČÍNAME A TAKMER KONČÍME
Kamarát odviezol štvoricu tri kilometre za mestom Aš, kde končila asfaltka, autom. Bolo tesne pred polnocou, absolvovali posledné tri kilometre do pol druhej v noci k turistickému smerovníku Najzápadnejší bod ČR - pri teplote 5 stupňov. Chceli si pár hodín pospať v spacákoch, no zjavne podcenili počasie, a tak s drkotajúc zubami dočkali rána. Druhá noc vonku bola veľmi podobná prvej, potom dva dni absolvovali v totálnom daždi, čo sa neskôr začalo prejavovať. Nemali si kde usušiť výstroj, začali sa im robiť otlaky, zápaly... Najlepšie zvládal situáciu Paľo, ktorý si pripravil pomôcky na podobné situácie a bol ako jediný bez otlakov.
Každý je odkázaný na to, čo si nesie v batohu. Petrov batoh s oblečením a výstrojov s troma litrami vody a jedlom na dva dni vážil asi 14 kilogramov. Dušan asi 17, Pavlov a Lenin asi 16.
- Nie je to turistický zákon, mať také zásoby jedla a pitia, ale záleží to najmä od trasy. Naplánovali sme ju tak, aby sa každý deň dalo zísť do civilizácie, kde sa dajú doplniť zásoby, nie vždy stihnete otvorený obchod, takže musíte mať niečo so sebou. Variť sme nevarili vôbec, na českej strane sú napríklad naznačené všetky studničky, využili sme tri, aj keď ich je podľa nás celkovo málo. Na Slovensku je ich údajne viac. Na našej strane však sme však nenašli ani jednu. Na mape na východe Slovenska boli zakreslené, ale vplyvom extrémneho tepla boli vyschnuté,- povedia Peter s Pavlom.
Na východe bol napríklad zapísaný obchod, no dediny bola malá a obchod otvorený iba jeden deň v týždni, čo na internete nebolo. Keď si vypýtali vodu, nikde ich neodmietli, dali im prespať, poskytli raňajky... V Česku stretli dievčinu, ktorá šla tri týždne sama, využívala pohostinnosť, ubytovali ju bez problémov, občas spala pod stanom. Iné je však, ak je turistom žena, alebo ak ide človek sám.
Po prvých chladnejších dňoch sa oteplilo. Výstup na Snežku absolvovali už iba Peter a Paľo. - Bola tam hlava na hlave, veľmi nepríjemný zostup sa nám postaral o zaberák pre nohy,- tvrdí Peter.
Zo štvorice postupne odpadli Pavol pre kŕče pri Hřensku, Dušan pri Novom Bore pre otlaky a zápaly a Peter pred Novým Jičínom. Paľo Lenin Mucha zostal na cestách dva a pol dňa osamotený.
- Keď som šlapal sám, mal som v pláne, že dôjdem Česko a na hraniciach skončím. Volal som s Dušanom, ktorý mi povedal, aby som to nerobil, že príde a budeme pokračovať spolu, čo sa aj stalo,- povie Lenin. - Pýtal som sa ho na zdravie a kondíciu, s ktorými nemal podľa neho problémy. Bol na tom dobre, takže skončiť by bolo nezmysel. Pridal som sa a absolvovali sme už všetko spolu,- pritaká Dušan.
Na posledných päť dní sa v Bardejove pridáva ku kamarátom Pavol a do Kremenca príde na záver trasy s príbuznými a kamarátmi aj Peter.
SKÚSENOSTI
Chlapi začnú hovoriť o skúsenostiach s ľuďmi počas cesty, na ich reakcie. Pri porovnaní s rokom 2009 sa aj na Slovensku v tomto smere veľa zlepšilo, ponímanie turistov ostatnými je iné. Ani do tohto obdobia nemali síce negatívne skúsenosti, ale... Kadiaľ šliapali boli ľudia ústretoví, keď im povedali, čo absolvujú, snažili sa im pomôcť.
Vo Vyšných Ružbachoch sa stretli s majiteľom hotela, v ktorom prespali, ktorý bol taktiež vášnivým vyznávačom turistiky a akurát pripravoval výstup na Ždiarsku vidlu. - Dostali sme od neho „za facku“ apartmán s večerou a obsluhou, ktorá sa o nás dobre postarala, za čo mu veľmi pekne ďakujeme. Pred Ruskou Voľou nad Popradom nás čakala v dedine pani, ktorá sa o nás dopočula z reportáže s rozhlasu, takže vedela, kadiaľ ideme. Čakala nás na moste, pýtala sa nás, či sme to my, tí blázni z rádia. Pozývala nás na obed, dala nám koláče, jedlo, vodu... Spali sme na priváte v Liptovských Matejášovciach, majiteľka nám doniesla veľa ovocia, nabalila nám jedlo...Toto sme doteraz nezažívali.- zhodnú sa turisti.
Jediný problém počas cesty nastal v Lenartovciach, kde po dohode s majiteľkou motorestu, kam sme prišli za tmy, zostali spať na terase. Nik v dedine im nepovedal, že vedľa je rómska osada. - Po návšteve niekoľkých podgurážených obyvateľov o pol tretej ráno sme sa museli narýchlo zbaliť, povedali sme im iný smer kam ideme a asi poldruha kilometra sme museli utekať. Videli sme, ako nás hľadajú tam, kde sme povedali, že ideme. Prespali sme v lese. Predposledná noc bola pokojná, spali sme na poľskej strane, domáci nám zniesol pomaly modré z neba potom, ako sme sa predierali nepríjemným malinčím, pretože turistická značka nekorešpondovala s GPS, digitálna mapa proste nesedela s reálnou,- skonštatujú chlapi s tým, že nevedia, či nepríjemnú skúsenosť môžu publikovať s tým, aby ich niekto neoznačil za rasistov.
KONIEC JEDNEJ A ZAČIATOK ĎALŠEJ
V závere cesty, po dvoch silných búrkach, sa trošku zdržali dlhšie a prespali v kempe. Ráno ich čakal na 28 deň Kremenec, kam pricestovali rodina, Peter a kamaráti.
- Aký je to pocit, keď viete, že už nemusíte ísť nikam? Nevieme! Dali sme si segedínsky guláš, strelili sme šampanské, dobrý pocit, že prešiel celú trasu, môže mať iba Lenin. Aj my sme prešli absolvovali „nejaké“ kilometre, čomu sme radi,- zhodnú sa všetci. - Bol som rád, že som to prešiel. Všetko sa dá,- povie ako samozrejmosť Lenin.
Čo čaká členov KST na budúci rok? – Takéto šialenstvo sa nedá pripraviť a absolvovať každý rok. Chodievame aj na vodu, robievame rafting či canyonong. Dávno sme nikdy neboli, možno sa v roku 2016 uberieme touto cestou. To, čo robievame už nie je klasická, ale výkonnostná turistika, ktorá záleží od finančných možností a v neposlednom rade je limitovaná aj dovolenkou. Snov máme veľa. Či to bude kaňon vo francúzskom Verdone, Provensálske či Prímorské Alpy nevieme. Hovoriť o myšlienke na niečo dlhšie je zatiaľ priskoro,- zhodne sa kvarteto Paľo Lenin Mucha, Dušan Tretiník, Pavol Uriča a Peter Levko. (mk)