Trojkráľové harašenie

Zažili sme slnko, zažili sme víchricu, v jednom roku dokonca skoro 2 metre snehu, ktovie čo nás čaká tento rok na Trojkráľovom výstupe na Veľký Rozsutec v Malej Fatre.

Každoročná , už ju nazvem tradičná akcia, ktorej korene siahajú do Karolyiovsko-Vrablikovského rodu v presne nezistenom storočí, sa stala už aj klubovou akciou a tak 4.1.2014 sme sa stretli pri Potravinách (nemenovanej značky) v Považskej Teple. Po siahodlhých telefonátoch a dohadovaniach sme sa nakoniec nazberali v hojnom počte 18 kusov na 5 autách. Samozrejme my stálice a potom kamaráti, známy a iní členovia klubu, ktorí počuli na túto akciu len samé chvály.
Aladin nehlásil bohviečo, ale na to sme si pri tejto akcii už zvykli. V Štefanovej na parkovisku pusto, všetci asi ešte trávia Vianočné dobroty...poskakovali sme z áut. Zvítali sme sa s partiou, ktorá išla auto z TN popriali sme všetko dobré do Nového roka a šups na kopec....
Až tak šups to nebolo, lebo po ceste zo Štefanovej bolo blatooooo, mega blato, namiesto snehu... cez Jánošíkove diery sme sa tento rok brodili namiesto snehu v jesennom lístí, ale ani to nám neubralo na nálade. To bolo možno tým čajíkom ... Veľa ľudí značí nikdy nekončiacu debatu, lebo kým prehodíte pár slov s každým je večer. Tak sme sa pri každej zastávke zgrupili do kruhu a divo konverzovali. Ak tam aj nejaké zvieratká spali zimným spánkom ( čomu by som sa v takom počasí celkom čudovala) po našom smiechu sa istotne prebrali....
Zanedlho sme sa ocitli pod Pálenicou ( nie ozajstnou, ale na rázcestí), a tu sa rozvinula debata o tom, čo veľkého naplánujeme na leto. Jedna skupina sa nadchla pre náročný prechod Korzikou a my ostatní, ktorí nemáme možnosť toľko čerpať dovolenky a kondície naraz sme sa zhodli na tom, že pokoríme Wildspitze v Rakúsku....No a tu znenazdajky v sedle Medzirozsutcami pri jedinom žijúcom snehuliakovi v okolí sa nám člen našej 9člennej letnej úderky, hlavný kameraman priznal, že nevie, čo bude v lete, pretože sa čochvíľa stane pyšným tatom. Ešte raz gratulujeme....
Od tohto momentu sme sa podelili na skupinky a vyrazili strmhlav smerom najprudšieho stúpania na Rozsutec. Ak som si myslela, že som tam zažila už počasie od výmyslu sveta, určite by sa udivil aj Dr.Iľko, lebo takú nádhernú inverziu, akú sme zočili nad pásmom lesa som asi ešte nevidela. Doslova mračné more, z ktorého sem tam vykukol nejaký špic iného Fatranského vrchu. Nádhera. Opäť sa mi len potvrdilo, že počasie je nevyspytateľné. Na vrchole námraza, len tam trošku snehu. Občas vykuklo aj slniečko, no idylka. Každý si samozrejme chcel urobiť profilovku s krížom a tým inverzným morom všade kam len naše oko dovidelo. Jedna spoločná, aj to vďaka tomu, že sa sem priplížili aj iní turisti, ktorí už nevedeli doma obsedieť.
Zostup mierne nebezpečný, trošku namrznutá skala a retiazka, ale našťastie všetci zdraví, niektorí s blatovým zadkom zliezli do sedla smerom na Stoh...Tu sme dojedli posledné Vianočné koláče, ktoré mal samozrejme každý nabalené a pomalým šmýkavým tempom ( po blate), sme sa pobrali do Štefanovej na tiež už tradičné posedenie, v najbližšej reštaurácii pri parkovisku. Po iné roky sme sa otriasali zo snehu, tento rok sme si museli umývať nohavice a topánky od blata, ale nevadí.
V reštaurácii trošku panika z takého počtu hladných ľudí, ale všetci sme to zvládli, šťastní, plní endorfínov sa poobjímali, vybozkávali a rozlúčili s tým, že o rok to jednoznačne opakujeme.
Už teraz sa teším.