Kráľovná Dolomitov a iné ferraty leta 2013

Ako som sa kvôli práci preťahovala do Bratislavy, je oveľa ťažšie zosúladiť dovolenkový termín 9členného teamu. Som veľmi vďačná všetkým účastníkom dobrodružnej dovolenky 2013, že sme sa po neveľa telefonátoch dohodli.

Tento rok( leto 2013), sme nešli na výškové metre, ale na kvalitu- Talianske Dolomity a rovno najvyššia Marmolada 3.343 m.n.m., ktorá sa nachdádza v strede, medzi Bolzanom a Cortina d´Ampezzo. Dolomity dostali názov po svojom objaviteľovi :Deodat Gratet de Dolomieu. Ten v 2. pol. 18 storočia upozornil na to, že dolomit je hornina, ktorú tvorí vápenec a prímesy uhličitanu vápenato-horečnatého. Môžem povedať, že sú to naozaj iné hory ako naše Tatry, alebo Mt. Blanc, či Grossglockner, ktoré sme navštívili po minulé roky. Na všetkých je niečo krásne, ale Dolomity sú také inak krásne, pôsobia na mňa tak nežne a čisto.
Nie som veľmi ferratový typ, ale čo by som neurobila, aby som mohla stráviť ďalšiu dovolenku v spoločnosti týchto ľudí???? Áno presne, hocičo.
Nápad sa zrodil už dávno pradávno, na inej akcii, len bolo treba nájsť ľudí, ktorý túto expedíciu absolvujú s nami. V Saueri veľké zmeny, nedovolili čerpanie dovoleniek, ak tak sme prišli o stálice. Bola treba improvizácia, ktorá však absolútne nesklamala.
Plán znel jednoznačne....PB, Teplá, Ladce a TN v zložení Koník, Lenin, Majo Rezák, Marek Vician, Marienočka s Edom, Marek,Lukáš, Majo a Janko. Iba 9 hodín cesty nás delilo od naplánovanej výstupovej trasy na Marmoladu 3.343 m.n.m., výstup, zostup a podľa počasia toľko ferrát koľko sa len bude v takom krásno prostredí dať zvládnuť.
Poviem Vám, že cestu som prespala, takže pasáže o cikpauzách tentokrát vynechám. Prebrali sme sa všetci iba raz, keď Koník zablúdil, lebo navigácia nepoznala nový kruhový objazd a zaviedla nás k niekomu do dvora. Našťastie bol Majo duchaprítomný a vyviedol naše auto na správnu cestu a tak ešte pred svitaním parkujeme na parkovisku za jazerom Lago di Fedaia. S čelovkami,, nevyspatí, ale naraňajkovaní vystupujeme popod lanovku do prvého sedielka k rozcestníku.
Tu sa roztápame nie len my, ale aj naše srdcia, keď zočíme východ slnka a tú nádheru, v ktorej centre sme sa ocitli. Nikde nikto, tak vychutnávame pokoj. Na rázcestí označenom iba smerovníkom prechádzame na červenú značku 606 Forcella Marmolada ( mimochodom všetky sú červené). Druhá trasa vedie priamo hore cez ľadovec, ale dočítali sme sa, že tá je vhodnejšia na zostup. A mimochodom touto 606-tkou vedie k vrcholu pekná vzdušná ferrata, tak som bola prehlasovaná. Pomaly postupujeme skalným terénom k prvému ľadovcu, kde by aj boli vhodné mačky, ale konštatujeme odvážne, že na tých pár metrov k ferrate sa nám to neoplatí. Keď sa človek potom obzrie späť, akým sklonom kráčal, už by si ich aj obul.
Prvý dotyk s ľadovcom na tento rok máme za sebou a môžeme pokračovať lezením. Je skoré ráno, nikde nikto, aj ferrata ešte spala, takže bola celá omrznutá. Vyťahujeme preto sedáky ,celé ferratové sety, prilby, rukavice. aj tak sa šmýka. Až keď mi tvár zohrejú prvé slnečné lúče, cítim sa lepšie.
Je fascinujúce v akej nadmorskej výške sú stopy po úkrytoch z 1.sv. vojny, ktoré tu zostali po vojakoch. My vyzbrojení veškerým náradím, oblečením máme miestami problém. Fakt si neviem predstaviť tých vojakov, ešte aj so zbraňami, ako sa tadeto štverali. Počasie cukríkové.
Pomaly kroksunkrok, sa blížime k vrcholu, no tu ma znenazdajky prekvapili železné tyčky pribité do skaly, akože rebrík..idem sa posr... od strachu, ale chalani sa samozrejme rehnia blahom. Och, moje ferraty.
Prežila som, keďže píšem tento článok, a na vrchole ma čakalo prekvapko v podobe kadibúdky. Neviem prečo, ale všetkých nás fascinujú WC v takýchto nadmorských výškach.
Na vrchole nie sme sami, čo je výhoda hlavne pre skupinové foto.
Ďakujeme neznámym zvečniteľom, ktorí si nás aj so slovenskou vlajkou fotili ako naj atrakciu tohto miesta. Možno sme aj v nejakých Talianskych novinách... Krásne neopísateľné, nádherné, úžasné, a s cukríkovým počasím. Ani tie fotky, keď si ich tak spätne pozerám kvôli článku to nedokážu zachytiť. Keď sa ma ľudia pýtajú, prečo si radšej nejdem oddýchnuť k moru, tak neviem, ako im to mám vysvetliť.
Pre toto??? že unavení, nevyspatí, po 9 hodinách trmácania v aute musíte šľapať, potiť a strachovať sa o holý život, len aby ste na pár minút zažili ten pocit víťazstva nad samým sebou? Áno, presne pre ten pocit a ešte pre to všetko naokolo, čo môže vidieť naše oko. Som strašne vďačná, že sa mi v živote stalo, to čo sa stalo a mohla som spoznať ľudí, ktorí mi umožnia vidieť a zažiť toto všetko, že na pár chvíľ zabudnem kto som, čo robím a čo všetko ma čaká po príchode do práce.
Takže fotky, obed a rýchly zostup k autu, aby sme sa pred zotmením stihli ubytovať v kempe, ktorý sme našli na nete v dedinke Malga Ciapela. Na koníkove naliehanie interkontinentálnym jazykom žmurkania a usmievania( lebo iný cudzí moc nepozná), pekná ubytovateľka dovolila ponabíjať telefóny, aby sme dali správu domov, že hlavný cieľ cesty je za nami. Rozložili sme stany, jedni ľahko, iní s problémom, ale nakoniec zdárne všetci, dali si sprchu a koštovali dobroty tuhé aj tekuté nabalené z domu. Prihovoril sa nám týpek z cestovky Sancho tour po slovensky, tak sme ho uhostili, a nad ránom unavní, aj spoločensky zaľahli.
Na druhý deň nás čakala podľa knihy o Dolomitoch stredne náročná ferrata Delle Trince. Krásna vzdušná ferrata, ktorá viedla hrebeňom Dolomitských štítov, takže raz sme sa štverali prudko nahor, raz sme sa spúšťali prudko dole, inokedy malým tunelíkom s čelovkami priamo cez mohutnú skalu. Rebríky, mostíky, naozaj úchvatné, akurát všadeprítomné známky a zákopy vojny trošku naháňali zimomriavky. Na konci ferraty vo výške bezmála 3000 m nás privítali Talianske kozy, a unavení z dvoch náročných dní a jednej noci sme použili služby tunajších lanoviek. Za 3 € krásna nová lanovka, no nekúp to. Samozrejme nie všetci.....O zhruba hodinu sme sa opäť stretli v kempe a živo diskutovali o všetkom možnom až do neskorých nočných hodín.
Den 3. pohodičkové vstávanie bez budíka, veď máme na pláne iba pár hodinovú ťažkú ferratu Punta Seruata, alebo Eterna ju volajú. Ja som sa jej dosť bála, podľa foto na nete, takže keď sme k nej po štrku a šmýkajúcich sa kameňoch došli, nebola som ochotná šplhať sa prasklinou v stene strmo na hor. Nebola som našťastie sama a tak sme sa s Leninom vybrali peši na konečnú stanicu lanovky, že tam chalanov počkáme.
Samozrejme sa nám zdal vychodený chodníček dlhý a nudný a chceli sme si to struhnúť krížom hore ( ešteže sme mali mačky a lano, inak by ma zberali niekde po častiach) Náhle sa sklon zväčšil, ľad stvrdol, malé kamienky padajúce zvrchu nás tiež netešili a tak sme skonštatovali, že tudy cesta nevede a radšej sme sa slimačím tempom vrátili na nudný chodníček.... Prešli sme ešte pár desiatok výškových metrov a ocitli sme sa na konci starého tunela. Teraz sme nevedeli kade ďalej, tak sme skúsili ísť priamo cez a našťastie sa podarilo. Vypľul nás priamo v ústi ferraty, kade mali prísť chalani. Poprechádzali sa, pokochali sa, pofotili a išli oproti chalanom, ktorí nám mávali z vrcholu.
Samozrejme zážitkom so skratkou sme sa nepochválili, lebo hneď nám začali rozprávať, ako si tak oddychujú a pomaly sa šplhajú so stiahnutými riťkami hore ferratou, keď ich zrazu predbehne mladý statný junák bez výstroja, bez istenia, len tak naľahko. Na čo koník kričí citujem: „hej chalani, kukajte na toho šulína ( zdrobnenina) on je bez istenia.“ Na čo sa junák otočí a kričí späť: „ Hej chalani, toto je ľahká ferrata, to som liezol ako malý, výstroj som si zabudol v aute.“ Na to samozrejme výbuch smiechu.. Už aby si človek aj v zahraničí dával pozor na jazyk.
Spolu schádzame do doliny a pomaly lesom, popri potôčku do kempu. Sprcha, stretávka na lavičke pri stanoch, kde každý vyťahuje, čo mu zostalo zo zásob. Snáď to nepotrepeme domov, keď je to náš posledný večer a musíme osláviť, že sme živí a zdraví 
Ráno, keďže usúdili, že som najmenej pila, ma posadili za volant 9-miestneho auta, že vyparkuj to :D Ja, čo som sviatočný šofér, ale tak pobavili sme sa všetci, to je pravda.
Na parkovisku pred hotelom a miestnymi darčekovými stánkami sme sa povymieňali a plný zážitkov nevieme akosi zatvoriť ústa. Po ceste sme zastavili ešte v sedle,ktoré sme prechádzali a názov si už fakt nepamatám, ale pofotili sme si nádherný mini kaňon, som si pripadala ako vo westernovom filme a mohli sme pokračovať v ceste. Škoda, že sa to už končí, vôbec by som sa do toho reálneho života nevracala.
Už aby bolo zase leto a my na ceste niekam za ďalším dobrodružstvom.