Adrenalínová dovolenka

Zhruba pol roka plánovania, telefonátov, konferenčných hovor, nekonečné hodiny na nete absolvovala základná trojka nášho opäť 9-členného tímu Ja, Majo K. a Marek V. , kým sme naplánovali dovolenku plnú adrenalínu, zábavy a driny.

Tento rok sme si vybrali za cieľ Wildspitze, 2. najvyšší vrch Rakúska s výškou 3.774 .m.n.m, oblasť Ötztalských Álp. Pôvodný plán znal, že si dáme po príchode ferratu, potom výstup na chatu Breslauerhǖte pod Wildspitze, prespime na chate....po túto časť sa to všetko podarilo, ďalej sme plán prispôsobovali okolnostiam, ale pekne po poriadku.
Tentokrát som nastupovala v Ba, takže odchod si tu z BA organizoval Koník, s Marekom Vicianom a Majom, no tam sa naše stálice končia  Pribudol opäť Kubo J., ktorý si pribalil svoju Zuzičku ( konečne nebudem sama baba s týmito ) ďalej môj Janko, Pašťo Rezák a Pilník.
Samozrejme, že meškali a vyhovárali sa, že zablúdili v Ba ( mali navigáciu  )
No nevadí, vo večerných hodinách, bolo asi 9:00 , sme naskočili ako poslední do auta spolu s Edom, ten ešte nechýbal na nijakej expedícii. A vyrazili sme smer Vent. Cesta ubiehala v pohode, väčšinou sme pospávali, no niekedy nad ránom, mohli byt tak 3, keď nás zo sna prebral Majov histerický rev, že sme zablúdili, že sme už v Taliansku a môžeme sa isť akurát kúpať, a že je to naša vina, lebo spíme a on neodbočil :D a tak sme mali 11km zachádzku do Talianska :D
Strašne sme sa mu potom za to celý čas smiali, ba smejeme sa ešte dnes, keď niekam cestujeme...Nakoniec sa ukázalo, že navigácia ho asi 3ktrá vyzývala, aby odbočil na 3 rôznych miestach, ale Majo na jedno oko spal, takže to minul.
S východom slnka sme sa šťastne došuchtali k prvej našej adrenalínovej zastávke kúsok od Ventu, čo je Stuibenfall klettersteig, pri dedinke Umhausen.
Neveľká tabuľa nás nasmerovala smerom k potôčiku, ktorý sa kľukalil ku skalám. Rozlámaní, moc sa nám síce nechcelo, ale keď sme už tu :D Železným mostom sme sa dostali na druhú stranu, kde nás čakal začiatok zaistenej cesty.
Hneď na začiatok mega výšvyh, všetci prešli niektorý so strachom , niektorí s frflaním, že Janík, a potom už len krása a nádhera okolo najväčšieho vodopádu v Tyrolsku, ktorý má podľa dostupnej literatúry 159 m. Nie veľmi ťažká, ale o to krajšia s nádhernými výhľadmi, feratta Stuibenfall, nás prekvapila pod vodopádom, kde sa rozdeľovala na 2 úseky. B-čkový, ku ktorému som sa hneď hrnula ja, D-čkový s previsom, odkiaľ nám už samozrejme mávali Marek s Majom. K nim sa pridal aj Pašťo, Pilník a Koník. My ostatní, so zdravým rozumom :D, sme sa vyšplhali po B-čku k takému lanovému mostíku, ktorý spája dva brehy obrovského vodopádu. Celkom sa mi triasli nohy, ale bola to paráda, vidieť pod sebou takú masu vody.
Na druhej strane sme počkali Janka, ktorý to radšej obišiel suchou nohou po hrebeni a posvačili sme v tichu prírody.
Presun k autu, presun autom na parkovisko do Ventu, prebalenie ruksakov, maturita nad parkovacím automatom a smer chata Breslauer, kde by nás malo čakať zajednané ubytovanie, ktoré som pár mesiacov predtým objednávala lámanou nemčinou cez telefón. Len som dúfala, že sme sa s tetou po telefóne pochopili správne 
Našťastie áno, ubytovanie v podkroví v spoločnej spálni nemalo chybu. Dobudované, nové, voňavé, s teplými dekami a krásnymi kúpeľňami za prijateľné ceny. A v reštaurácii slovenská obsluha , niektorí tam vydržali sedieť do neskorých hodín.
Marek V. nezvládol iba sa na tie deky pozerať a rovno si ľahol. Tak ako si ľahol, tak aj zaspal a spal tak do raná bieleho. Teda do rána šedého, keď sme ešte pred svitaním povyliezali spod spacákov a diek, pobalili najnutnejšie veci, zniesli ruksaky do spoločnej sušiarne a vyrazili na výstup.
Trasa začína kúsok nad chatou, ako inak po červenej , za šera popri mužíkoch, a svitá. Vždy je to magické  Po cca hoďke, prichádzame k ľadovcu, kde sme vytiahli mačky. Podľa videí sme mali ísť medzi dvoma rebrami nenápadnou ferratou hore, no my sme nikde nevideli stopy, ani rebrá, ani ferratu.  Tak sme chodili hore dole po ľadovci, kým nás nedobehli cudzokrajní turisti a popýtali sme sa, či naozaj idú hore tým strmím žľabom a kde je feratta , a hlavne vrchol...
No musím uznať, že som videla veľa videí a fotiek, ale tá výstupová trasa rozhodne neviedla takýmto strmím žľabom. Tak sme sa ani nenaväzovali, veď radšej stratíme iba jedného ako troch  a nejakým 70 stupňovým zamrznutým žľabom sa štverali hore. Našťastie všetci v pohode vyhupli na hrebeň, dali sme rýchlu svačinu, lebo fúkalo ako šibnuté a pobrali sme sa ďalej. Tu sme natrafili na trasu, ktorá viedla z náprotivnej dedinky na vrchol a tak pribudlo aj turistov. Mraky sa hrnuli od severu, zmrákalo sa, tak sme sa zbytočne nezdržiavali a utekali, ak sa to tak dá povedať v tejto nadmorskej výške k vrcholu. Pod posledným strmím stúpaním sme nechali ruksaky, hore sme si zobrali len niečo sladké a foťáky. Úzky chodníček po skalnom hrebeni, sem tam namrznutý, sem tam blatistý sa čoraz viac zužoval a tak bolo vyhýbanie sa čoraz náročnejšie. Na jednom mieste tesne pod vrcholom by sa celkom hodilo fixné lano, je sa treba prehupnúť cez skalu, ale my čo máme krátke nohy, to máme fakt ťažké.
Objatia, rozjarené úsmevy od ucha k uchu, blahoželania, fotky. Proste vrchol  Od Lenina sme mali požičanú vlajku, takže tradícia neporušená 
Vrchol sa začína plniť ľuďmi, mrakov je čím ďalej viac, tak sa rozlúčime poslednými pohľadmi naokolo a prcháme k chate. Na ceste smerom dole sme našli ferattu, ktorou sme mali ísť podľa videí hore, ale keď sme videli z diaľky kade to ide, boli sme radi, že sme išli tým strmím žľabom. Počuli sme odtiaľ aj volanie o pomoc, naviazaná skupinka sa dostala na šmykľavý štrkový terén, sem tam premrznutý, a niekomu sa šmyklo. Čakali sme ako to bude pokračovať, či bude treba volať vrtuľník, ale skupinka sa hýbala ďalej, tak aj my sme sa pohli smerom ku chate. Veď nás čakala ešte cesta do údolia a hľadanie ubytovania. Na chate sme si dali teplú polievku a keďže sa rozpršalo, tak sme sa urýchlene pobalili a vybrali sa k autu. Po ceste sme stretli pár Slovákov, ktorí nám gratulovali k výstupu. Ich už pekné počasie nečakalo, tak dúfam, že sa nikomu nič nestalo. Odporučili nám aj nejaký lacný kemp po ceste od Ventu, ďakujeme. Pri aute sme porozkladali ruksaky, pootvárali pivá a gratulovali si a rozmýšľali kam skloníme hlavy na večer.
Po dohode sme sa vrátili cestou späť do kempu v najbližšej dedinke pod Ventom, ale mali plno. Tak sme teda dali na radu našich nových známych turistov a hľadali len popri ceste. Malý učupený kempíček nevyzeral veľmi lákavo na prvý pohľad, ale sprchy boli O.K. parkovalo tam len jedno auto, tak sme teda odhlasovali stanovanie tu. Vybalili sa, poskladali stany, dali sprchu, až si nesmrdíme a stretli sme sa v spoločenskej miestnosti so všetkým, čo nám zostalo v ruksakoch.
Zábava veľká, pozerali sme fotky, spomínali na akcie minulé, plánovali akcie budúce, niektorí odpadli spať, iní sme sa prekvákali až skoro do rána bieleho.
Na druhý deň pršalo a nikomu sa nič nechcelo. V pohodičke sme sa spoločne naraňajkovali, posedeli, a dohodli sa, že feratta v takomto počasí nemá význam, a ani predpoveď na nasledujúci deň nebola vôbec priaznivá. Tak sme zbalili našich pár švestek a pobrali sa smerom do Salzburgu, že konečne zažijeme dovolenku aj s kultúrou.
Zaparkovali sme blízko centra, pobrali nepremokavé bundy a vybrali sa po historických pamiatkach veľkomesta. Pekné, historické centrum, vyhliadka na celé mesto, kebab v centre a zrazu sa stmieva. Škoda, že sa táto akcia skončila predčasne, človek si tak psychicky oddýchne, ako nikde a s nikým.

Tešíme sa o rok, kto sa pridá?