Slovenský raj

Každý rok organizuje KST Manín Pov. Teplá veľký klubový zájazd a tento rok (2013) v máji sme vyrazili do Slovenského raja.

Veľmi si nepamätám nastupovania a cestu, pretože ak cestujeme niekam ďaleko, je odchod veľmi skoro ráno a to mi dodnes robí značné problémy.
Nie je teda dôležité ako a kedy, ale dostali sme sa šťastne až do ústia Slovenského raja, odkiaľ sa vystupuje do všetkých roklín. Keďže Aladin sľuboval nádherné počasie, chceli sme vidieť a zažiť čo najviac. Autobus sa rozdelil na pár skupiniek, ktoré si nakombinovali turistiku podľa kondície členov a mohli sme vyraziť. Nebudem menovať všetkých, ktorí boli v elitnej skupine, ktorá toho chcela samozrejme stihnúť najviac, lebo by to nikoho nebavilo, poviem radšej, že rokliny po záplavách vyzerali všelijako, len nie vábne. Všade nánosy dreva, blata, no hlavne odpadkov! Veľká voda spláchla z okrajov to, čo tam ponechávali neporiadny návštevníci. Ja a mnoho iných si chodí do hôr oddýchnuť, načerpať energiu do každodenného stresujúceho života, prečo by sme sa mali rozčuľovať ešte aj nad takou samozrejmosťou , že keď si človek dokáže zobrať na turistiku plnú fľašu a celé keksíky, keď to zje a vypije odhodí to po ceste na zem? Veď váha aj miesto oproti tomu, čo niesol ráno sú úplne zanedbateľné...
Takže po prvom rozčarovaní sa venujeme pochodu po šmykľavých vlhkých rebríkoch a skalách, aby sa nikomu nič nestalo. Máme totiž namierené podľa mňa do najkrajšej časti Raja a to je Suchá Belá. Je náročná, ale krásna. Prevýšenia, ktoré môžeme prekonať iba za pomoci rebríkov sú fascinujúce. Nejaké skalné okná, rebríky kovové aj drevené, sem tam veľmi úzky priestor medzi dvoma skalami, úžasné vodopády aj vodopádiky. A keď do rokliny zasvieti slniečko, môžete vidieť dúhu na každom kroku. Tieto túry nie sú náročné na kondíciu, kvôli prevýšeniu alebo nadmorskej výške, ale kvôli tomu, že ak chcete stihnúť 2 alebo 3 chce to veľa plánovania a kombinovania, pretože väčšina vedia ku Kláštorisku, ale keďže sú jednosmerné, ak chcete kuknúť ďalšiu, musíte prejsť späť dole a znova nejakou ďalšou hore. Musím povedať, že každá je niečím výnimočná a pekná a preto treba prejsť všetky  Na to Vám nebude stačiť ani týždeň , nám sa podarilo prejsť 3 a vracali sme k autobusu 4., čo je Prielom Hornádu. Na niektorých miestach máte pocit, že sa vznášate ponad rieku, kedže stojíte iba na tenkej kovovej paličke trčiacej zo skalnej steny a pod Vami sa bujačí Hornád....Keby sa tak ten dal splavovať, to by bolo niečo 
Vysmiatí, vyčerpaní turisti sa stretli v reštaurácii pri zaparkovanom autobuse a dopriali si vytúžené chladené alko alebo nealko. Prezuli ponožky, aby nepomreli v autobuse po ceste domov. ( nie vždy sme takí ohľaduplní v rámci prezúvania ponožiek  ) a zakončili túru švitorením s tým aj s tým, a tiež s hentým a oným, veď treba vedieť, kto má čo nové, kto čo zažil, alebo kam sa chystá. A o tom to je.