ZIMA NA ROZSUTCI

Začalo sa to pred mnohými a mnohými rokmi ako zvyk Maja Karolyiho a Peťa Vráblika, no postupom času nalákali všetkých, bez štipky sebazáchovy a tak máme novú klubovú zvyklosť: Skúšať turistické šťastie a počasie okolo sviatku Troch kráľov na Veľkom Rozsutci.

Tento rok sme nemali také kalamitné počasie, no aj to vyzeralo dosť sľubne. Hmla, vietor a ľad.
Odchod veľmi skoro ráno najskôr Majo z Trenčína, v PB sa pripojili Peťo Vráblik, Ja- Mary,Marek, Dušan, Marek V., Julo, a nakoniec to najlepšie – predseda s Leninom.
Autá odparkované pri zastávke v Štefanovej, už sa rozvydnieva...Vyzerá, že sme tu prví, tak sa veľmi neponáhľame, obúvame štucne, ešte jednu vrstvu pod bundu a samozrejme na zahájenie po štamrplíčku, nech sa nám darí. Vyrážame, fúka nepríjemný vietor, ktorý sa Vám zahryzne hlboko pod kožu. NO ako náhle začneme stúpať, telo sa rozohreje a začíname sa potiť. Mám rada túto akciu, lebo vždy preverí kondičku po Vianočnom prejedaní, je tam málo ľudí, lebo málokto si trúfne na tohto obra v takomto počasíčku. Ja to náročná túra vzhľadom na to, že treba prekonať prevýšenie skoro 1000 m na celkom krátkom úseku.
Zatiaľ sme vždy volili trasu cez Diery, po rebríkoch pod Pálenicou, pod Tanečnicou, sedlo Medzirozsutce. Tak zvykneme dať vačšiu prestávku, no opäť tu dosť fúka, takže sa s jedlom ponáhľame, aby sme veľmi neochladli. Stúpanie od tohto miesta je až na samotný vrchol. Už vieme, čo nás čaká, veď sem chodievame nie len v zime, ale aj v lete, ale to počasie nás zakaždým prekvapí.
Nie a nie sa vyšvyhnúť, prvým mega stúpaním, strašne sa šmýka, je to taký ľadosneh. Obúvame radšej mačky, lebo tušíme, že na vrchole bude veselé. A nemýlili sme sa, ako sme stúpali vyššie a vyššie, počasie pritvrdzovalo. Veľmi fáka, nepríjemný nárazový vietor, keď zordvyhnem nohu, aby som vykročila ďalej, vietor sa oprie a skoro som sa ocit pár sto metrov pod chalanmi. Našťastie sa nič nestalo, ale pokračujeme viac prikrčení. Gratulácie na vrchole , objatia, pusinky, teplý čaj, fotky skupinové, párové aj individuálne. Je to úžasný pocit, za akéhokoľvek počasia, no uvedomujeme si, že je to len polovica úspechu. Na chodníčku, ktorý sa zvažuje smerom k reťazi, je vyšľapaná iba úzka cestička a keby bol trošku odmäk, určite tu padne lavína. Tak postupujeme s cepínom pevne v ruku len po jednom, aby sa náhodou niečo nestalo. Keď človek cíti v hlave búšenie srdca, uvoľnuje sa toľko adrenalínu, že Vám zostane zrazu teplo, aj bez pálenky  Všetko dopre dopadlo, možeme postupovať smer retiazka. Tá tiež nevyzerá lákovo, pre mňa, chalani sú nadšení, že konečne vzrúšo. Všetko namrznuté, aj reťaz, takže keby sa mi šmykli nohy, na rukách sa neudržím aj keď mám lyžiarske rukavice, lebo retiazka je premrznutá, ľadová a šmykľavá. Nevadí, veď sme vedeli do čoho ideme, zaprieme náš zdrvý rozum a hor sa dole. Všetko dopadlo dobre  zo dva tri krát sme sa ocitli na riťi, no v teréne, kde už je to viac smiešne ako nebezpečné a tak si gratuľujeme na Medziholí k úspechu. Ešte stále fúka, no nám to nevadí, lebo pojedáme zvyšky Vianočných koláčov. Unavení, ale neopísateľne štastní sadáme do prej reštaurácie, dávame si slepačiu alebo cesnačku a halušky a diskutujeme o otázkach existenčných, turistických, zábavných, aj smutných, proste o všetko čo nám prináša každodenný život. Túto novoročnú akciu fakt milujem...