Veľký Rozsutec

Tradičný TROJKRÁĽOVÝ výstup na Veľký Rozsutec nenechal chladnými ani členov a sympatizantov KST Manín , a tak sme sa večer 5.1 2012 stretli ja, Majo K., Peťo Levko, Peťo Vráblik, Marek Vician, na známej sociálnej sieti zvanej fejsbúk a potvrdili účasť na tejto akcii. Podľa predpovede Aladina( produkt SHMU,) malo veľa snežiť, silno fúkať a bol vyhlásený 3. stupeň lavínového nebezpečenstva. Ideálne na turistiku .. Na základe týchto informácií boli zrušené organizované autobusové zájazdy turistických klubov. No nás to neodradilo...veď v najhoršom sa dá vždy vrátiť späť.

Ráno sme sa o 6:00 stretli na parkovisku pri Maníne, ohlásil sa aj Lenin, že ide s nami tiež, že ho máme počkať na zastávke v Štefanovej. A tak sa aj stalo.
Okolo siedmej sme zaparkovali na neodhrnutom parkovisku v Štefanovej , obliekli sa, navliekli návleky, pripravili mačky a čakany, vypili si jeden zdravotný a čakali na autobus s Leninom. Lenin vystúpil a autobus zapadol. Statoční junáci z okolia PB nelenili a vlastnoručne pomáhali roztláčať zapadnutý autobus. Podarilo sa, a tak sme mohli vyraziť v ústrety nepriaznivému počasiu na vrchol Rozsutca. Pred nami a za nami nikto nešiel, prečo?
Cez Jánošíkove diery sa išlo nádherne. Pravá orechová zima, chodník nedotknutý nohou človeka už asi pekne dávno. Krása, veľa snehu, ešte si to užívame. Tu sme sa brodili maximálne po kolená. Vystupujeme celkom rýchlo pod Pálenicu, pod Tanečnicu a smerujeme na Medzirozsutce, kde máme naplánovanú pauza na jedlo. Už mi strašne škvŕka v bruchu...no začíname sa prepadať čoraz hlbšie a hlbšie. Huráááá konečne vidím striešku, no ako náhle sme vyšli z poza stromov, pociťujeme pravdivosť predpovede na vlastnej koži. Strašne fúka. Až neskôr sme zistili, že to bol len slabý vetrík oproti tomu, čo nás čakalo 
Malá prestávka na jedlo, teplý čaj a navrstvenie oblečenia. Ešte stále ideme sami. Keď sa pozriem hore hrnie sa mi na jazyk otázka, či naozaj ideme hore, kde nie je prešľapaný chodník, husto sneží, silno fúka a viditeľnosť veru nič moc. Proti jednohlasnému ÁNO som nemohla nič namietať a tak sa zoraďujeme za seba a vydávame sa na expedíciu Mt. Rozsutec do výšky približne 1609 m.n.m.. Naozaj som mala pocit, akoby sme zdolávali neviem akú vysokú horu sveta. S lyžiarskymi okuliarmi, rukavicami, paličkami a kapucňami sa boríme so snehom rôznej hĺbky. Beda tomu, kto stúpil mimo vyšľapaného chodníka. Na jednom mieste sa dokonca Peťovi Vráblikovi stratila palička, keď ju zabodol do snehu. Celkom rýchlo sa posúvame vyššie a vyššie až do miesta, kde sa nám stratila značka, a nie a nie sa vymotať z kosodreviny, kde sme sa miestami prepadávali po pás do snehu. Konečne sa dostávam aj ja dopredu, aby som si mohla 2-3 metre vyskúšať prešľapávanie chodníka. Po tom ako som sa prepadla viac ako po pás do snehu som to vzdala a zadychčaná sa zaradila za mojich statočných spolubojovníkov. Obdivujem Leninovu výdrž a kondičku, naozaj klobúk dole, väčšinu šľapal prvý. Tesne pod hrebeňom sme stratili značku a aj intuíciu už nadobro a dohovárali sa ako ďalej. Vtedy sa zjavil on, náš záchranca Ivan zo Žiliny, ktorý nám zložil obdiv za prešľapaný chodník, prešiel dopredu a povedal, že zvyšok, keďže to tu dobre pozná, prešlape on. Po 4 krokoch som len započula :“ to prešlapávanie nie je vôbec sranda“ a už aj sme fičali za ním na vrchol.
Vystrčím hlavu spoza kameňa a skoro som o ňu prišla. Neskutočný vietor šľahal zmrznuté snehové guličky do našich tvárí. Dosť to bolelo..naraz sa mi šmyklo a už som sa aj šmýkala do neznáma..Ani som sa tak ďaleko nešmykla ako som sa zľakla, že tam sa skončí moja turistická púť. Dvíham sa na rozklepané nohy, no na strach, či plač nie je čas..musíme ísť ďalej, strašne fúka a je zima. S privretými očami, prikrčení k hrebeňu pomaly postupujeme ďalej oproti silnému vetru. Vrchol, gratulácie, pusinky, niečo sladké, vrcholové fotky, s Leninom vyťahujeme kukly, lebo to fakt bolí. A teraz už len retiazky dole...Zaujímavým voľným štýlom: riť, pravý bok, chvíľku na nohách, ľavý bok, visenie na pravej ruke na retiazke, šmyk, riť sme zdolali primrznuté retiazky a už aj si užívame zimnú nádheru. Sadáme na ustráchané ritky a vezieme sa dole turistickým chodníkom. Inak sme sa zabavili, užili si to, čo nám v meste v zime chýba. Sneh. Prišli sme do Medziholia odkiaľ to je do Štefanovej ešte niečo viac ako hodina. Tu fúkalo asi najviac. Urobím krok v ústrety dedine a vráti ma o dva späť. Vošli sme do lesa, je lepšie. Konečne dávam dole kapucňu a začíname si vymieňať pocity z prežitého. Hoďka prešla akosi rýchlejšie ako obyčajne a tak už vidím prvé chaty v Štefanovej. O 14:40 parkujeme v reštike, rozmrazujeme sa a stále rozprávame o zážitkoch z dnešného dňa. Nie je nič lepšie ako teplá polievka do žalúdka.
Na vrchole sme boli spolu s Ivanom prví. Po nás prišli ešte 3 blaváci, a keď sme schádzali ešte 5 mužov v červenom. Všetci sme skonštatovali, že to bola najadrenalínovejšia turistika akú sme zažili. Som rada, že sme to všetci prešli živí a zdraví bez pomoci vrtuľníka alebo HZS a teším sa na ďalšiu akciu. Ďakujem chlapci.
Pre zaujímavosť na Fatre bola nameraná rýchlosť vetra od 12-16m/s, čo je viac ako 50km/h.