Babia hora

Babia hora s výhľadom bola doteraz pre niektorých členov klubu iba neznámy pojem, a tak sa opäť aj v tomto roku pokúsili o nedosiahnuteľné. 13 priaznivcov prírody sa 12.2 o 6:00 ráno stretlo v 3 autách pri Motoreste v Považskej Teplej. Odtiaľ si to závratnou rýchlosťou: plyn-brzda-plyn, v nekresťanskú rannú nedeľnú hodinu namierili priamo do Oravskej Polhory, časť Slaná voda.

Teplomer v aute ukazoval prekrásnych -27°C, v tejto časti Slovenska asi nič neobvyklé. Na parkovisku pred chatou Slaná voda sme sa nahrubo poobliekali, hodili jeden na zahriatie, zaplatili parkovné a vyrazili v ústrety krásnemu mrazivému, ale slnečnému dňu.
Na pláne bola žltá značka, čo značilo, že o 3 hod. a 40 min sa budeme vytešovať na vrchole. Až po Hájovňu na Rovniach sa cesta nevyznačovala prevýšením, tak sme zvesela vykračovali v zástupe ako vojaci, nahlas klábosili, lebo cez vŕzgajúci sneh nebolo takmer nič počuť. Poza hájovňu sa chodník stáčal doľava, do lesa s čím prišlo už aj mierne stúpanie, ktoré sa s pribúdajúcimi kilometrami samozrejme zväčšovalo. Rozdelili sme sa do menších skupiniek podľa kondičky a času stráveného fotením. S pribúdajúcimi výškovými metrami sme postupne zhadzovali vrstvy oblečenia. Miestami sa mi zdalo, že to slnko strašne pečie a nie je 15 pod nulou, ale aspoň 5 nad nulou. Peťo Levko okolo jedenástej zahlásil prestávku na dotankovavanie síl a tak sme asi hodinu pod vrcholom spoločne pojedali vynesené zásoby. (poznámka redakcie: v sobotu bola výročná schôdza, takže polovica mala rezne, čo zvýšili)
Cestou na vrchol sme si robili srandu, že by sme sa mali ponáhľať, lebo keď hore príde Dušan nastane kruhový výhľad ( do kruhu hov.o vidíš). Hore sa stúpalo dobre, sneh bol ešte tvrdý , a tak sme sa len sem tam prepadli hlbšie. Výhodu v zime majú mušie váhy. Pri oddychu sa kochám nádherným výhľadom a pohľadom na variácie, ktoré vytvorila pani zima. Konečne vidím vrchol. Okolo obeda sme sa všetci šťastní prešťastní vyštverali na vrchol Babej hory (1723m.n.m. alebo 1725 m.n.m. je udávané.) Asi o polhodinu skôr ako bolo v pláne. Tu sme zistili, že od posledného zrubu, kde je možné núdzovo prespať, na vrchol vedie tyčové značenie z troch strán, ale ako správni zimní turisti sme sa všetkým trom značkám vyhli  a dosiahli cieľ neoznačenou, teda novou trasou. Expedícia bola teda úspešná.
Pokoštovali sme kto čo výpalil a nevedeli sme sa vynadívať na krásu Slovenska. Tatry, Fatry, Choč . Za slnečného počasia pri takmer úplnom bezvetrí je výhľad exkluzívny. Niektorí si tu dokonca pobehovali v krátkom tričku alebo sa fotili len tak v trenírkach. Hodina strávená na vrchole ubehla strašne rýchlo. Spoločná vrcholová foto, dobrá nálada, vtipy a uťahovanie si jeden z druhého, druhý z tretieho a všetci z predsedu, no musíme sa pomaly chystať na zostup, aby sme prišli v rozumnom čase dole. Klesanie už bolo náročnejšie. Sneh sa pod ťarchou našich najedených brúch prebáral, nasledovali smiešne tanečné kroky, poskoky, pády. Do chaty sme vpadli za menej ako sa písalo na rozcestníku. Unavení, ale šťastní z nádherne stráveného dňa sme si pochutnali na horúcej polievke. Kto potreboval doplniť vzdelanie na písmenkovej, my ostatní na dobrej kapustovej. Lúčenie a cesta domov. Škoda. Podľa informácií, ktoré sa ku mne dostali, nikto nevládal ponocovať.