Rysy

Som sklamaná, Morskie oko na poľskej strane Tatier vôbec, ale vôbec nie je slané. Vyskúšať jeho chuť som mala možnosť vďaka turistickej akcii do Belianskych Tatier, ktorú 3. 9. 2011 organizoval Sauer-Danfoss, no pre zdatnejších turistov (nie len z KST Manín) bol pripravený náročnejší program: Rysy z poľskej strany.

Autobus 13 členov posádky vysadil na hraniciach v Lysej Poľane, odkiaľ sme sa vydali pešibusom na asi dvojhodinovú asfaltovú púť k Morskiemu oku (plesu) a potom po kamenných schodoch idúcich strmo hore k ďalšiemu krásnemu tyrkysovému plesu, Czarny staw pod Rysmi. Na tejto trase premávajú aj konské vozy, no my ako správni turisti, sme túto možnosť nevyužili... Alebo to bolo preto, že Dušan tvrdil, že koníky to už majú za pár a peši tam budeme skôr? Asi viete, ako to dopadlo - celú cestu nás obiehali kone v plnej sile a rýchlosti. Pri Czernom stawe nás čakal smerovník s potešujúcim údajom: Rysy 3h 20min, tak sme sa len v rýchlosti napili, pokochali kačkami, ktoré je zakázané kŕmiť a vybrali sa ďalej. Krásne slnečné počasie, teplota tak akurát na poriadne spotenie sa a asi 397 Poliakov smerujúcich tam, kde my. Asi mali nejaký sviatok alebo národný výstup na svoj najvyšší vrch, lebo ich tam bolo naozaj veľa a ešte viac. Výstup na Rysy z tejto strany je podľa mňa náročnejší ako z našej. Od Czarneho stawu sa ide tie 3 hodiny stále prudko hore a na záver nás čakali moje obľúbené retiazky. Zapotili a zadýchali sme sa poriadne. V dôsledku veľkého počtu turistov, z ktorých mali niektorí obuté naozaj zaujímavé veci (čo nepochopím asi nikdy), sa tvorili na retiazkach zápchy ako v PB na hlavnej križovatke pred výstavbou diaľnice. Zobrali sme to krížom krážom okolo retiazok, pretože nás tlačil čas odchodu autobusu od Štrbského plesa. No v zápche tesne pod vrcholom sme trčať ostali, nedalo sa to obísť. Vrchol, šup šup sa pretlačiť k vrcholovej tabuľke Rysy 2.499 m.n.m., foto, kochanie sa nádhernými výhľadmi na všetky strany a zostupujeme na najvyššie položenú chatu v Tatrách, na Chatu pod Rysmi, ktorá je síce v rekonštrukcii, ale funguje, tak sme sa mohli najesť a osviežiť. Tu som sa dozvedela, že som mala česť byť na vrchole, ktorý navštívil napríklad V. I. Lenin alebo poľsko-francúzska vedkyňa Marie Curie-Sklodowska s manželom. Smerovník hovoril, že na Štrbské pleso je to 2h 45 minút, čo bolo len tak tak, aby nás tam nenechal autobus a tak sme museli chtiac - nechtiac vyraziť dole. Ak použije skratku jeden, je to buran, čo ničí prírodu...ak ju použije väčšina, je to oficiálny chodník, a tak sme si aj my sem tam skrátili prudké klesanie, aby sme pošetrili naše kĺby. Míňame Žabie plesá, Popradské pleso. Od Popradského plesa to k Štrbskému bolo nekonečné, vždy, keď sa stáčal chodník sme dúfali, že sme už tam. Nakoniec sme to stihli v predstihu, a tak sme si čakanie na autobus spríjemnili dojedením a dopitím toho, čo sme nezužitkovali už skôr. Štyria účastníci tohto zájazdu zdolali v jednom týždni najvyššie vrcholy dvoch štátov - Poľska a Rakúska - čo si zaslúži uznanie. Hlavne, keď sa mi zdalo, že sme cestou hore viac fuňali na tomto ako na vyššom rakúskom kopci.

Výstup odporúčam pre turistu-gurmána, ktorý sa nebojí poriadne zapotiť, za čo bude odmenený nádherným výhľadom, nie len na dve poľské plesá v doline. Ak sa k tomu pridá slnečné počasie a super partia ľudí, neoľutujete.