Windberg

Je sobota 24. 6. 2011 a mne o 01:35 h v noci zvoní budík. Prvý moment som na chvíľu zauvažovala, že mi už načisto šibe a nikam nejdem, ale prvotné nechcenie sa našťastie rýchlo vytratilo.

O pol 3 ráno sme sa stretli so zamestnancami Sauer-Danfoss, členmi a sympatizantmi KST Manín pred Manínom (rozumej hotel Manín) a vyrazili sme smer Rakúske Alpy - Windberg.

Cesta autobusom trvala dosť dlho, takže keď sme konečne vystúpili v dedinke Altenberg an der Rax, všetci nadšene povyskakovali a preťahovali stŕpnuté končatiny a zadky. Pred nami sa črtala krásna alpská scenéria, vidina približne 7 hodinovej túry (podľa internetu), príšerný smrad z hnoja a na začiatok aj kúsok asfaltky. Tento povrch po asi pol hodine vystriedal turistický chodníček. Musím podotknúť, že dosť strmý. Funiaci, lapajúci po dychu, spotení sa štveráme k vrcholu, ktorý je stále v nedohľadne. Čím sme boli vyššie, tým viac sa do nás opieral vietor. Keď sme sa konečne vyštverali do nadmorskej výšky 1.700 m. n. m., museli sme vytiahnuť teplé bundy, čiapky a rukavice. Windberg (pre nerozumejúcich: Veterný vrch) je naozaj adekvátny názov. Prvé spoločné foto pri smerovníku, na pravo smer Windberg, na ľavo Schneealpen-Haus chata. Pár ľudí sa rozhodlo ísť najskôr na chatu, no členovia, svišti a sympatizantky KST Manín zamierili rovno k vrcholu. Stúpanie už nebolo také prudké ako doteraz, ale na plošine pod Windergom stúpilo pár šťastnejších do exkrementov domácich zvierat (vraj im to prinesie šťastie, no ja som bola radšej, že mám čisté a voňavé topánky). Musím povedať, že sa naozaj čudujem ľuďom, ktorí farmárčia v nadmorskej výške 1.700 m a nečudujem sa, že tie kravy, čo dávajú v reklame na čokoládu Milka, sú také fialové. V takom vetre a zime som ani ja nemala ďaleko od tejto farby. Pár spoločných foto s vrcholovým krížom. Na chvíľu sa nám na potešenie väčšiny ukázal aj kruhový výhľad. Všetci hneď hádzali pózy pred fotoaparátom, aby mali foto nielen v hmle, ale aj s výhľadom na okolie. Rýchlo zostupujeme na chatu, lebo v tom vetre sa naozaj ťažko dýchalo a bola zima. Posilnení čajom (tí, ktorí sa ho dočkali), teplou polievkou a sladkosťami zostupujeme pomaly naspäť k autobusu. Niekedy je zostup ťažší ako to najstrmšie stúpanie. Aj moje kolenné kĺby sa po čase začínali ozývať, a tak som bola rada, že sme to celkom rýchlo zbehli. Internetová 7 hodinová predpoveď sa nevyplnila, prešli sme to za 5 a pol hodiny, takže do príchodu ostatných účastníkov zájazdu sme mali čas. Poprezliekali sme sa do suchého a voňavého, vyložili sme svačiny a otvorili sa pivá. K príjemne strávenému dňu prispel aj fakt, že namiesto mrznúceho dažďa a -3 stupňov, ktoré hlásili meteorológovia, nás prekvapilo príjemné sem-tam aj slnečné počasie a samozrejme ľudia, s ktorými som vysokohorskú turistiku absolvovala. V dedine mali práve nejaké slávnosti, tak sme si zahádzali na terč megaveľkými šípkami, pokochali sa na veteránoch áut a traktorov, ale najviac zaujala drevená kadibúdka, ktorá mala vo vnútri splachovací záchod a elektrickú zásuvku. Máme sa čo od tých Rakúšanov ešte učiť. O 17.00 h prišli aj poslední zblúdilí turisti, ktorí netrafili správnu odbočku a mohli sme vyraziť smer domov. Druhý autobus také šťastie nemal. Jeden zblúdilý turista im stále chýbal a ako sme sa neskôr dozvedeli, prišli domov až neskoro v noci, našťastie v plnom počte.

Aj keď sa táto túra začala v naozaj nekresťanskú hodinu, som rada, že som sa nenechala odradiť a zúčastnila sa. Opäť super, dúfam, že nie posledný, turistický zážitok s týmito ľuďmi.